Výroba fujary


Výber dreva

Na výrobu fujár a píšťaliek sa najčastejšie používa baza, javor, jaseň a agát. Vhodný kus by mal byť čo najrovnejší bez vedľajších konárov a aspoň o 5cm dlhší ako konečná dĺžka fujary. Nakoľko na kvalite zvuku sa v značnej miere podieľajú vlastnosti materiálu, z ktorého bude nástroj vyrobený, je vhodné zbierať dreviny rastúce v drsnejších podmienkach v tôni lesa a mimo mokradí.
Na výrobu fujár a píšťaliek sa najčastejšie používa baza, javor, jaseň a agát. Vhodný kus by mal byť čo najrovnejší bez vedľajších konárov a aspoň o 5cm dlhší ako konečná dĺžka fujary. Nakoľko na kvalite zvuku sa v značnej miere podieľajú vlastnosti materiálu, z ktorého bude nástroj vyrobený, je vhodné zbierať dreviny rastúce v drsnejších podmienkach v tôni lesa a mimo mokradí. Takto rastúci strom, bojujúci o prežitie zo živlami prírody, rastie pomalšie, teda má hustejšie a pevnejšie drevo, čo pozitívne vplýva na jeho budúce akustické vlastnosti. Na zber je vhodné mimovegetačné obdobie od začiatku decembra do konca februára, podľa toho aká skorá bola jeseň a aká tuhá a dlhá je zima. V tomto období obsahuje drevo rastúceho stromu najmenej miazgy a vody, a tak pri následnom sušení nemá až takú tendenciu popraskať. Vyhliadnutý kus najlepšie získame postupným pílením pozdĺž celého obvodu a jeho pridržiavaním, čím sa predíde rozštiepeniu na jeho koncoch.


Vŕtanie

Získanému polotovaru kolmo zarovnáme konce a pripravíme na upnutie. Upíname ho stolárskymi svorkami, sťahovacími remeňmi – gurtňami, poprípade reťazou o rovný, dlhý kus vhodne umiestneného dreveného trámu alebo hrubého železného L – profilu, čím sa snažíme o čo najdokonalejšie vyrovnanie vŕtaného kusu. Dieru vŕtame ručne s citom z oboch strán rôznymi nebožiecmi s odstupňovanými priemermi zhruba od ø15 mm, ø20 mm, ø25 mm až ø30 mm pri fujare G –dur ladenia. Tu je nutné spomenúť, že najčastejšie sa fujary vyrábajú z bazy práve preto, že táto drevina má v strede letokruhov mäkkú dužinu, ktorá sa využíva na prvotné vedenie vrátku a tak sa podstatne uľahčuje proces vŕtania. Avšak nie vždy je táto dužina aj stredom samotného prierezu bazového konáru, čo pri väčšej excentricite naopak zapríčiní, že sa drevo pri vŕtaní znehodnotí vytvorením nerovnomerných stien trubice budúcej fujary.

Sušenie

Po úspešnom prevŕtaní niektorí výrobcovia pred sušením drevo očistia od kôry, no iní kôru ponechávajú, alebo ju odstránia len čiastočne. Ak sa kôra ponechá, drevo schne pomalšie a tým sa menej deformuje, menej dokrúti a minimalizuje sa vznik trhliniek, no môžu sa na jeho povrchu vytvoriť neestetické hnedé fľaky a plesne. Ak sa kôra odstráni, je zas možné, a to hlavne pri tenších polotovaroch pre fujary, dôkladne odhaliť miesta s tenšími stenami tým, že sa pozeráme cez trubicu budúcej fujary a pritom na jej vonkajšok dopadá silné svetlo.
Miesta s tenšími stenami nám presvitajú rôznou intenzitou podľa hrúbky steny a to už od cca 10 až 13mm. Takéto miesta si možno ceruzkou označiť, aby po vysušení a následnom opracovávaní sme mali akú takú predstavu o tom, kde môžeme uberať a kde už nie. Po vysušení už týmto spôsobom možno odhaliť len miesta tenšie ako cca 3 mm a to už je často neskoro.
Názory na samotnú dĺžku a spôsob sušenia sú tiež odlišné. Je však samozrejme, že dlhším a šetrnejším spôsobom sušenia nič nepokazíme. Drevo je teda vhodné sušiť minimálne 2 roky, a to prvé mesiace pozvoľnejšie v priestoroch vlhších a chladnejších a neskôr je možné sušenie začať urýchľovať sušením v teplejších a suchších priestoroch.

Po vysušení sa vyvŕtaný otvor vplyvom zoschnutia zdeformuje a zmenší o 1 až 3 mm, čo si vyžaduje jeho opätovné prevŕtanie. Niektorí výrobcovia tento krok vynechávajú a ponechajú pôvodný vývrt. Ten však býva elipsovito deformovaný, čo spôsobuje problémy pri výrobe a vkladaní klátika, a tiež môže negatívne vplývať na akustiku. Po prevŕtaní ešte dieru vyhladíme pomocou brúsneho papieru vhodne natočeného a pripevneného o pružnú tyč. Takto upravený polotovar môžeme začať opracovávať z vonkajšej strany. Používame na to hoblík, obojručný nôž a brúsne papiere rôznych drsností. Snažíme sa docieliť hladký mierne kužeľovitý povrch s rovnomernou hrúbkou steny, ktorá sa však dá určiť len obtiažne odhadom, praxou alebo približne pomocou vyššie opisovaného presvecovania. Horný priemer budúcej fujary by mal byť masívnejší, s hrúbkami stien okolo 10 až 15 mm a spodný tenší s hrúbkou steny okolo 5 až 8 mm, podľa dĺžky fujary.

Takým istým spôsobom ako sme vŕtali, sušili, a opracovali drevo na fujaru, postupujeme aj pri vyhotovení bočnej píšťalice, ktorá plní úlohu transportéru vzduchu do štrbiny. Svetlosť jej vývrtu by mal byť taký, aby umožňoval plynulé prefukovanie bez zbytočných strát, teda zhruba okolo 10 až 15 mm. Z kúskov dreva si ešte vyhotovíme hornú prepojovaciu trubičku (horný cencúľ) a totožný dolný cencúľ s vývrtmi 8 mm, hrúbkami stien 2 mm a dĺžok cca 45 mm. Takto vyhotovené polotovary sú pripravené na konečné a najdôležitejšie operácie vyrezania okienka, štrbiny a nakoniec samotné prepojenie medzi sebou.














Výroba hlásničky

Po dokonalom opracovaní všetkých častí sa môžeme pustiť do výroby klátika. Ten zhotovíme z vysušeného lieskového konáru, ktorý postupne orezávame z oboch strán a primeriavame k priemeru diery až docielime, že klátik ide do trubice fujary natlačiť s určitým presahom. Jeho dĺžku volíme podľa dĺžky fujary od 6 do 10 cm s vhodným až 1 cm prídavkom, ktorý nám poslúži pri vyrezávaní okienka ako podpera voči vyštiepeniu steny pod okienkom. Takto vyrobený klátik vtlačíme do trubice až po okraj a môžeme sa pustiť do vyrezávania okienka. To by malo mať rozmer cca 11 x 10 mm pri G-dur a A-dur fujarách a pri menších okolo 10 x 9 mm. Uhol jazýčka by nemal byť väčší ako 20°, aby prúd vzduchu mohol plynulo odchádzať po jeho čele. Po hrubom vyrezaní okienka vybijeme klátik von a dlátkami do trubice vyhĺbime štrbinu pre prívod vzduchu. Štrbina musí byť veľmi presná, aby nasmerovala prúd vzduchu na hranu s tým, že jej výška pri ústí do okienka je ovšem 1 maximálne 1,5 mm. Na presnejšie nasmerovane prúdu vzduchu je tiež potrebné na klátik nalepiť platničku dreva, alebo aspoň klinom nadvihnúť nos klátiku do štrbiny. Dolaďovanie výroby okienka a štrbiny robíme veľmi opatrne jemným dobrusovaním pomocou pilníčka, alebo brúsneho papiera nalepeného na kúsku tenkého dreveného hranolčeka. Podrobnejšie opísať postup výroby a celkovú geometriu hlásničky je ťažké, nakoľko sa jedná o najdôležitejšiu operáciu, ktorá je u rôznych výrobcoch v detailoch odlišná. Zväčša sa však považuje za ideálne, ak je nasmerovanie na hranu v pomere 1:1, čiže pri pohľade do štrbiny je hrana jazýčka v strede a pri fúknutí sa prúd vzduchu rozdeľuje rovnomerne dnu aj von z fujary.


Po dokončení okienka a štrbiny skrátime klátik na konečnú dĺžku od konca fujary po začiatok okienka a fuknutím do otvoru štrbiny nám fujara vylúdi prvé tóny. Rôznou intenzitou fúkania získame rôzne alikvotné tóny, ktoré by mali byť čo najčistejšie a ľahko dosiahnuteľné prefukovaním. Prípadné dolaďovanie robíme dobrusovaním štrbiny a jazýčka, čím meníme nasmerovanie prúdu vzduchu na hranu a pritom kontrolujeme kvalitu alikvotných tónov. V tejto fáze môžeme tiež previesť naladenie fujary na základný tón. Ten sa nám ozve po jemnom fúknutí do štrbiny a pomocou ladičky určíme jeho výchylku od požadovaného ladenia. Samotné dolaďovanie robíme skracovaním fujary, čiže postupným odpilovaním z dolného konca. Je teda samozrejmé, že naladiť možno len tón vyššieho ladenia ako pôvodný tón.
Rozmeriavanie hmatových otvorov častokrát patrilo k tajomstvám výrobcov fujár. Od ich správneho umiestnenia závisí, ako budú jednotlivé tóny medzi sebou naladené. Prvé fujary mali otvory vypaľované odhadom, takpovediac tam kde fujarášovi padli prsty. Neskôr ich začali výrobcovia umiestňovať pomocou rôznych dĺžkových mierok, akým bol napríklad šúch alebo tál. Šúch predstavoval dĺžkovú mieru rovnajúcu sa dĺžke ľudského chodidla a tál polovicu dĺžky predelenú siedmimi, čiže jednu štrnástinu. Tieto miery nanášali a získavali primitívnym spôsobom, ako napríklad skracovaním a prirovnávaním stebla trávy, skladaním špagátu na polovice a podobne. V súčasnosti existuje množstvo tabuliek dopomáhajúcich výrobcom určiť presnejšiu polohu hmatových otvorov. Sú zostavené na základe matematicko-fyzikálnych princípoch, no ich základ je často postavený na starom princípe rozkladania pomocou tálov.
Pri výrobe podľa hodnôt získaných z tabuľky vyvŕtame bočné hmatové otvory o priemere cca 9 mm. Po tejto operácií je už možne uplatniť prstoklad jednotlivých tónov a ladičkou odhaliť nepresnosti v ladení. Na základe zistených odchyliek dobrusujeme dierky okrúhlym pilníčkom smerom hore alebo dole až na priemer cca 10 až 12 mm, pričom neustále kontrolujeme presnosť ladenia. Potom už len hrany na dierkach z oboch strán zahladíme jemným brúsnym papierom.

Výzdoba a povrchová úprava

Najjednoduchšie môžeme fujaru povrchovo upraviť namorením a nalakovaním. Tento spôsob je vhodný najmä pri dreve s výraznou kresbou, ako je napríklad agát. Namorením sa prirodzená kresba letokruhov dreva ešte viac zvýrazní a nalakovaním prípadne našelakovaním, získa patričný lesk.
Pre fujaru je však charakteristickejšia výzdoba tvorená vyleptanými vzormi a rôznymi kvetmi, ktoré sú lemované dvojitým rezom. Tento spôsob je veľmi pracný no o to viac zaujímavejší. Začína sa samotným nákresom ornamentu na fujaru, ktorým si priblížime celkové rozloženie jednotlivých cifier, kvetov a vzorov. Potom kontúru ornamentu vyrežeme nožíkom dvojitým lemom o vzdialenosti cca 3 až 4 mm. Ten v konečnom efekte zvýrazní obrys ornamentu a pôsobí ako hranica medzi vyleptanou a nevyleptanou plochou.
Fujaru ešte preleštíme jemným brúsnym papierom a naolejujeme ju ľanovým olejom, ktorý bude pôsobiť proti rozpíjaniu kyseliny a môžeme začať s leptaním. To sa prevádza opatrným nanášaním kyseliny dusičnej pomocou ostrej drevenej špajdle na povrch ornamentu.
Nanesená kyselina začne povrch naleptávať a tým zafarbovať do hneda, to avšak len pri teplotách vyšších ako cca 20 stupňov, inak je povrch zafarbený do zelena. Po vyleptaní všetkých požadovaných plôch necháme vzory vysušiť aspoň dva týždne, aby sa ich farba ustálila a až potom pristúpime k záverečnej povrchovej úprave a to nanášaniu šelaku. Ten si rozrobíme podľa návodu na použitie z denaturovaným liehom a po rozpustení ho handričkou nanášame na povrch fujary.
Po zaschnutí prvej vrstvy prejdeme fujaru jemnučkým brúsnym papierom, čím získavame lesklý a hladučký povrch. Tento proces šelakovania a leštenia opakujeme niekoľko krát až do požadovaného efektu. Potom už len jednotlivé časti opäť pospájame, previažeme koženým remeňom a nakoniec vnútro fujary napustíme ľanovým alebo parafínovým olejom.

 

Fotogaléria - výroba fujary