O bičoch ….
Biče používali predovšetkým pastieri najmä pri pasení oviec a kôz, no i hovädzieho dobytka. Práskaním správnou silou a smerom dokázali dokonca riadiť celé stádo na paši, ale používali ho aj na chytanie a ako zbraň. V čase, keď bol dobytok zazimovaný a nepáslo sa, či pri zvykoslovných sviatkoch práskali aj pre zábavu, no zároveň ho používali i na magické úkony. Pastierske biče, ktoré sa v dávnejšej minulosti používali u nás sa skladali z bičiska (rúčky), hrubších kúskovmi kože, spojených kovovými krúžkami a zo spletaného remenca dlhých pásov kože s rôznym počtom, ukončeného ľanovým alebo konopným špagátom, nazývaným plieskač, šugiar, ťapka, kistka, kicka, kitajka a iné (podľa regiónu použitia), ktorý vydával samotný zvuk pri práskaní. V novších časoch ich nahradili špagáty z umelých vlákien. Dosahovali dĺžky spravidla do troch metrov. Rúčka sa vyrábala z tvrdého dreva (čerešňa, slivka) a mohla byť hladká, alebo aj zdobená rôznymi technikami (vyrezávaním, okovaním či vylievaním predovšetkým cínom). Biče si pastieri zhotovovali prevažne sami a pokiaľ sa v rodine dedilo pastierske remeslo, tak aj bič sa dedil s otca na syna. 
Na trhu od roku 1998

Pastierske biče

Pastiersky bič alebo aj korbáč, čapor, kocar, patrí medzi zvukové signálne nástroje. Na území
Slovenska sa vyskytoval od nepamäti. Používal sa pri pasení hovädzieho dobytka, oviec a kôz.
Ak sa jednalo hlavne o pasenie kráv, tak každé ráno obyčajne obecný pastier buď zatrúbil na
pastierskej trúbe alebo zapráskal bičom, pričom na tento signál vyháňali gazdovia svoj dobytok
postupne na dedinu tak, ako ňou pastier prechádzal.

Na výrobu fujár a píšťaliek sa najčastejšie používa baza, javor, jaseň a agát. Vhodný kus by mal byť čo najrovnejší bez vedľajších konárov a aspoň o 5cm dlhší ako konečná dĺžka fujary. Nakoľko na kvalite zvuku sa v značnej miere podieľajú vlastnosti materiálu, z ktorého bude nástroj vyrobený, je vhodné zbierať dreviny rastúce v drsnejších podmienkach v tôni lesa a mimo mokradí.